Návrat do Stockholmu

Z Košíc som vyrazil autobusom vo štvrtok večer a v piatok ráno som už bol, celý dolámaný, v Prahe. Lietadlo mi odlietalo až večer o ôsmej, takže som mal celý deň na poznávanie krás tohto mesta. Našťastie sa nič také nekonalo, keďže som dal prednosť spánku pred čumením na nejaké zrúcaniny. S Jusim som akurát zašiel na obed do blízkej pizzerie a potom ešte na nejakú čínu. Proste pohodový deň. Dokonca aj Češi prehrali v hokeji, takže som celý optimisticky naladený nasadol na lietadlo do Stockholmu.

Odlet sa trošičku oneskoril kvôli poruche na lietadle, no po asi 15 minútach zdržania technik rozhodol, že "snáď doletí" a všetci sme sa nahrnuli dnu. Išlo o Boeing 737-800 spoločnosti Sterling.dk. Štart bol trošičku roztrasený a kým sme vystúpali na našu letovú hladinu nás to celkom dobre pohádzalo, no zvyšok letu bol pokojný, dokonca až príliš. Bez jedinej turbulencie. Pri pristávaní sa cestujúcim naskytol nádherný pohľad. Celý Stockholm bol zahalený v nízkej oblačnosti a keďže bolo už desať hodín večer, všetky lampy v meste výdatne svietili. Z hora to vyzeralo ako svietiace more, do ktorého sa lietadlo začalo pomaly ponárať. V oblakoch sme sa zdržali len krátko a tak bolo pristátie pomerne hladké. Staré známe letisko. Áno, som nazad.

Vstupná kontrola bola krátka. Tetuške za okienkom som ukázal svoj občiansky preukaz. Chvíľu na neho čumela, ale nakoniec ma pustila ďalej. Batožina už začala prichádzať a tak som už pár minút po pristáti čakal na autobus. Cesta prebiehala ako vždy. Siemens, Sun, Novell, Volvo, Saab sa mihali popri ceste. Po 45 minútach autobus zastavil pri hlavnej stanici. Ja, ako starý znalý Stockholmšťan, som hneď zamieril k Pressbyran, jedinému, ktoré bolo teraz o jedenástej ešte otvorené a kúpil som si 30 denný lístok na MHD a k tomu ešte nejaký snack. Moje ďalšie kroky smerovali k Pendeltagu (s krúžkom nad a) a ním 30 minút až do Hanninge centra, kde som mal prenajatý bytík. Stránka s nehnutelnosťami obsahovala celkom dobrý popis cesty a tak som nemal žiadny problém nájsť moju destináciu. O 0:30 som zavolal na dohodnuté telefónne číslo a dvere mi prišiel otvoriť postarší Švéd rozprávajúci veľmi dobre anglicky, až ma tým zaskočil. Ukázal mi byt, dal kľúčik a poprial dobrú noc. Už len telefonát domov a spať. Bol som naozaj dosť unavený.

Ráno som sa zobudil až niekedy okolo pol jedenástej. Trochu som sa dal dokopy a išiel som za majiteľom kvôli peniazom, keďže večer ich nechcel. Povedal, že to neponáhľa, ale keď sa jedná o financie, chcem mať všetky podlžnosti čo najskôr z krku. Býva hneď vedľa v obrovskom byte. Viem síce, že pre Švédov sú takéto byty štandard, no stále ma to prekvapí. Jeho byt tvorili 4 izby, jedna veľká obývačka, obrovská kuchyna a ešte nejakých zopár menších miestností. Samozrejme bolo všetko perfektne zariadené kvalitným nábytkom z Ikei :) Pozval ma, nech sa posadím a rozprával mi, ako kedysi dávno v 1968 precestoval Poľsko, Slovensko a Česko a dokonca bol aj v Košiciach. Rozprával mi svoje zážitky s pohraničnými kontrolami a vojakmi, ktorí boli naozaj všade. Taktiež ho ohromili naše Tatry, ktoré vtedy mali ešte stromy skoro až ku končiarom, keďže vo Švédsku sú stromy len do nadmorskej výšky okolo 800mnm. Proste, Slovensko sa mu veľmi páčilo a keby bol mladší, tak sa tam vyberie opäť. Pýtal sa ma na priemysel, turistiku, prírodu, proste všetko možné. Nanešťastie som skoro nič nevedel. Takto som u neho strávil hodnú chvíľu, no aspoň som si trošku oprášil angličtinu, ktorá mi za tie dva mesiace kompletne vyprchala z hlavy. Po tom, ako som sa s ním rozlúčil som zašiel do neďalekého obchodného centra, nakúpil zopár vecí a pobral som sa na vlak do centra a z neho metrom až do ghetta v Solne.

Z metra som vystúpil v Huvudste. Všetko bolo tak, ako som si to pamätal. Akurát za tie dva mesiace stihli robotníci postaviť na dvoch domoch nadstavbu, čo je na naše pomery nadľudský výkon. Všetko navôkol bolo zasnežené a v parku sa na klzisku korčuľovalo pár detí. Po pár minútach som už bol v ghette. Vyšplhal som sa na kopec ku kabínke číslo 15, ktorú obýva Soetkin. Cez okno som videl, že má u seba kamarátky z Belgicka a tak som ju veľmi nechcel otravovať, ale asi ma zbadala a tak hneď vybehla von a ďalej to poznáte. Ako v hollywoodskych filmoch.Keď sa vrátila nazad pobral som sa do práčovne zobrať poštu a ešte navštíviť opár ďalších známych. Chvíľku som podebatoval s Amelie, kamošom z Francúzska a ďalšími. Dostal som aj pozvánku na party, ktorá sa mala organizovať večer, takže som hneď vedel, že sa tu veru nebudem nudiť. Soetkin s kamoškami sa práve chystala na prehliadku mesta, tak som sa pridal k nim. Prešli sme skoro celé centrum Stockholmu, chvíľu boli v slávnej historickej čokoládovni (neviem, ako sa to odborne volá), potom išli do ďalšieho baru. Ubehlo to všetko dosť rýchlo. Jediná smola bola, že neviem holandsky a tak som veľa nerozumel. Aj keď niektoré slová som zachytil. Rozlúčili sme sa na hlavnej stanici. Ony šli nazad do ghetta a ja som sa pobral na vlak.

Doma som si trošičku oddýchol, dal sa dokopy a šiel opäť do ghetta na party. Cesta mi trvala vyše jeden a pol hodiny, keďže som chcel vyskúšať, či to metrom nebude rýchlejšie ako vlakom. Nebolo. Dorazil som našťastie včas. Na party boli skoro všetci ľudia, ktorí ostali z pôvodného osadenstva ghetta. Všetci hovorili o tom, čo všetko sa zmenilo, že noví ľudia sú nejakí divní a že dokonca pri jednej party niekto z ghetta zavolal kvôli hluku políciu a bol z toho veľký problém. A to pritom nebolo nič proti večierkom u Lutza. To by museli volať rovno armádu. Taktiež sa sťažovali, že noví vôbec nezapadli do kolektívu a že všetci len sedia u seba a už sa skoro nič nedeje. Proste hrôza. Party ale nie je o kecaní, ale o zábave. Pilo sa všetko možné: pivo (Starobrno), víno, vodka, gin a ktoviečoešte. Dokonca niekedy o jednej v noci sa ku mne dostala gitara, a tak som niečo zanôtil. Našťastie ma ostatní prekričali, takže nebolo počuť, že som robil jednu chybu za druhou a mnohé akordy som aj vynechával :) Niečo po druhej v noci sa ľudia začali rozchádzať. Posledný vlak už dávno odišiel a tak mi neostávalo nič iné, len zostať túto noc v ghette. Našťastie Jacek išiel spať ku svojej priateľke a nechal mi jeho kabínku.

Vstal som opäť niečo po desiatej. Kabínku som trochu upratal a pobral som sa domov. Sused Kolja ju zamkol s tým, že kľúč dá neskôr Jacekovi. Vonku svietilo slnko a bolo naozaj pekne, takže som došiel pešo až na zastávku metra. Zvyšok cesty mi ubehol pomerne rýchlo. Tento život mi naozaj chýbal, musím sa sem dostať častejšie.

Soetkinine kamarátky odchádzaju v utorok na obed, takže už sme dohodnutý, že celý čas od vtedy, až do môjho odchodu v stredu poobede strávime spolu.