Koncert - Steve Vai
Celú cestu domov, som rozmýšľal, čo mám vlastne do tohto článočku napísať. Keďže stále nemám ani najmenšie tušenie, začnem netradične odkazmi.
Približne o 18:20 som vybral batérie z nabíjačky a vyskúšal ich. Fungovali. Ešte raz som prekontroloval všetky veci: Mobil - mám, foťák - áno, mesačník - mám, peniažteky - málo, ale mám, vstupenka - check. Mám všetko. Zamkol som chatku a vykročil smerom k najlepšiemu hudobnému zážitku môjho života.
Pár minút po siedmej sa už nezadržateľne blížim k Frishusetu. Opäť vidím dlhý rad. Škoda, že je už tma, z fotky nie je nič. O 19:17 vchádzam do koncertnej sály. Pódium je na inom mieste, stánky sa tiež premiestnili. Vyzerá to tu úplne inak, ako počas koncertu Nightwish. Aj publikum je iné. Vlasatých metalistov a zmachlené nástky vystriedali normálne vyzerajúce dievčatá a chlapci. Ani tlačenica nie je taká ako na Nightwish. Aspoň sa bude lepšie dýchať. Netuším ako a stojím už len pár metrov pred pódiom. Keďže mám ešte zopár minút času do začiatku koncertu, robím zopár fotiek. Jedna, najviac vydarená je aj vo fotoalbume k tomuto článočku.
Presne o 19:30 to začína. Predkapela raketovo nabehla na pódium a spustila na nás neuveriteľnú zmes Bluesu a Rocku. Žial, v tom hluku som prepočul ich názov. Škoda, veľká škoda, lebo hrajú úplne geniálne. Gitarista a spevák v jednej osobe núka jedno sólo za druhým. Ani basgitarista nezaostáva. A bubeník, no, čo Vám bude hovoriť. Takúto hudbu by som bol schopný počúvať celé hodiny. Svojou hrou nasadzujú latku naozaj vysoko, vyššie, ako by dokázali najlepšie kapely na Slovensku. A to je zatial len predkapela, geniálne. Hmm, 10 minútové bubeníkovo sólo, proste balada. Prejde hodina a predkapela, ako začala, tak aj končí, obrovským potleskom. Dav je v perfektnej nálade. Tak to má byť.
Polhodinka potrebná na prestavbu pódia mi umožňuje trochu si vydýchnuť a vylepšiť si pozíciu pred pódiom. Stále pozerám na hodinky, nech je už deväť. Už len zopár minút. A je to tu!
Waaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaauuuuuuuuuuuuuuuuu. Ufff. Great. Unbelievable.
Presne o 23:29 doznievajú posledné tóny a koncert sa končí. Robím poslednú fotografiu a spolu s davom sa uberám k východu. Uvedomujem si, že mi niečo chýba. Áno. Kamaráti. Napríklad keby tu bol taký Andy, tak teraz by sme na seba "čumeli" a neveriacky krútili hlavami. Prípadne sa pokúšali citoslovcami vyjadriť svoje bezprostredné dojmy z koncertu. Škoda, že som tu sám. Beriem si vetrovku zo šaťne a utekám na metro. O 0:40 prichádzam do Ghetta a spomínam.
A čo sa vlastne dialo na koncerte? Hmm, vážne to neviem slovami opísať. Mohol by som komentovať všetko zaradom, no aj tak by som nedokázal zreprodukovať to, čo sa skutočne odohralo. Skúsim to teda aspoň nejako zhrnúť. Steve Vai všetkým predviedol, ako sa má gitara správne používať. Bude trvať naozaj dlho, kým sa odvážim chytiť do rúk tú svoju a vylúdiť z nej nejaký tón. Lebo čokoľvek, čo z nej dokážem dostať ja, či ktokoľvek iný na Slovensku a pravdepodobne aj v Európe je len urážkou tohto zázračného božského hudobného nástroja, ktorého struny nie som hoden rozozvučať, rovnako ako hej-hudobníci z I.M.T. Smile, či Coldplay, alebo akejkoľvek inej hej-kapely.
Na záver pripájam pár fotografií otrasnej kvality, no aspoň niečo na nich vidno. Je k nim aj komentár, takže kukajte.
